Úvod
Výstava Prerušená pieseň je venovaná umeniu sorely – socialistického realizmu v jeho začiatkoch, teda v tzv. stalinskom období v prvej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia, keď bolo umenie diktované, sledované a financované novou politickou garnitúrou. Po Februári 1948 vychádzala československá kultúrna politika z doktríny socialistického realizmu tzv. stalinsko-ždanovského typu, ako bola formulovaná a presadzovaná v sovietskom Rusku od polovice tridsiatych rokov. Problematika kultúry, a teda aj výtvarného umenia sorely, je v tomto období zvlášť úzko zviazaná s politickou situáciou, preto zvolené časové vymedzenie reflektuje udalosti z politického života. Na jednej strane sú míľnikom udalosti Februára 1948, keď sa začala doktrína presadzovať prostredníctvom kultúrnej politiky, na strane druhej obdobie sorely uzatvárajú udalosti vyplývajúce zo Stalinovej smrti (1953). Dôsledky „odhalenia kultu osobnosti“ sa začali v Československu prejavovať a potvrdzovať na zjazdoch až v roku 1956 – vtedy sa u nás skončilo stalinské štádium socializmu a „vulgarizátorské tendencie boli príkro odsúdené“. Vo výtvarnej praxi to znamenalo, že Zväz výtvarných umelcov schválil liberálnejšie stanovy a umenie socializmu vstrebalo do svojich „poučiek“ modernu. Symbolicky tento obrat potvrdili výtvarníci na svojej konferencii v októbri 1956, z ktorej delegáti poslali pozdravný telegram Pablovi Picassovi s textom: „(...), vzpoměla Vašich narozenin a pozdravila ve Vás živoucí příklad tvůrčího člověka, který vyjádřil drama naší epochy, a velkého bojovníka, jenž nepřestal zápasit za lidštější svět. Českoslovenští umělci přejí všechnu sílu, aby jste pokračoval ve svém díle, které zůstane jednou z největších hodnot současného umění.“ Tento pozitívne myslený akt však zároveň poukazuje na to, čo všetko bolo v umení a jeho rozvoji zameškané, pretože v polovici päťdesiatych rokov už Picasso dávno nepatril medzi priekopníkov výtvarnej scény.
Priame spojenie podoby umenia sorely s kultúrnou politikou si pri príprave výstavy vynútilo otvorený prístup k umeleckému i neumeleckému materiálu, preto z hľadiska metodológie vystavovania je výstava Prerušená pieseň skôr múzejno-galerijnou výstavou, teda takou, ktorá sa rovnocenne venuje výtvarným dielam, archívnym a textovým dokumentom a materiál triedi aj z mimoumeleckých hľadísk, ako napr. umeleckej prevádzky, politiky. Z hľadiska výtvarných druhov je výstava zúžená na problematiku maliarstva, kresby, grafiky, sochárstva a architektúry. Takáto selekcia vychádza predovšetkým z dobovej praxe, ktorá úžitkové umenie ani fotografiu nepokladala za predmet výtvarného umenia, a preto na ne vzťahovala iné pravidlá. Ich vývoj bol tak odlišný a špecifický. Témam spojeným s fotografiou a dizajnom tohto obdobia sa budú kurátori Slovenskej národnej galérie venovať na pôdoryse samostatných projektov v roku 2013 a 2014. Rozhodnutie zaradiť do výstavy architektúru, ktorá rovnako nebola považovaná za výtvarné umenie, vyplýva tiež z materiálu, pretože bola obdobne previazaná s kultúrnou politikou a uplatňovali sa na ňu podobné nároky ako na výtvarné druhy zahrnuté vo výstave. Navyše architektúra bola chápaná ako rámec pre monumentálne maliarstvo a sochárstvo a ich previazanosť bola pokladaná za dôsledné naplnenie programu sorely. Jedným dychom treba priznať, že na Slovensku vzniklo len minimum realizácií takéhoto druhu.
Ambíciou výstavy Prerušená pieseň je podať vtedajší obraz umenia svojej doby a zároveň odpovedať na niektoré frekventované aj menej kladené otázky. Napríklad: Je všetko umenie objednané a kúpené zo štátnych prostriedkov ako prejav socialistického realizmu z dnešného pohľadu skutočne socialistickým realizmom? Ako posudzovať umeleckú kvalitu jednotlivých diel, k akej norme „umeleckosti“ ju vzťahovať? Do akého rámca možno sorelu zasadiť dnes, keď sme svedkami rúcania nedávnych rámcov a budovania nových? Ako vtedy fungoval a dnes funguje diktát? Je vôbec možné vyhnúť sa politickým, mravným a etickým súdom v období, ktoré nimi operovalo aj v umení?