Národná téma – obraz Slovenského národného povstania
Téma vojny a vojnového utrpenia bola v umení 20. storočia aktuálna už od konca tridsiatych rokov, k čomu prispela aj medzinárodne vyjadrovaná solidarita s obeťami občianskej vojny v Španielsku. Okrem Cypriána Majerníka sa témou zaoberal aj Ján Želibský (v Prahe), Koloman Sokol (v Mexiku), Imro Weiner-Kráľ (v Paríži), Július Lörincz (v Budapešti) a mnohí iní. Inou angažovanou skupinou boli umelci, ktorí sa do bojov, resp. Povstania aktívne zapojili, aj keď väčšinou z hľadiska svojej profesie – vyrábali povstalecké letáky, plagáty i falošné pasy a peniaze.
Vladimír Vestenický: Hory sa pohli. 1956
Spontánne zaujatie výtvarníkov zobrazovaním Povstania nebolo spôsobené iba politickým a patriotickým zaujatím, svoju úlohu tu zohrala aj istá „heroická“ a „estetická“ príťažlivosť témy – obraz slovenských hôr spolu s obrazom romantických hrdinov v dlhých plášťoch s kapucami pôsobil aj na dokumentárnych fotografiách ako už hotová monumentálna kompozícia. Motivujúcim bol určite aj osobný aspekt, veď mnohí z výtvarníkov boli v Povstaní aktívne zapojení, mnohí v ňom stratili svojich blízkych (Ladislavovi Gudernovi a Fraňovi Štefunkovi padol brat), niektorí z umelcov zahynuli (Ľudovít Varga, Arnold Weiss-Kubínčan), kým iní boli v koncentračnom tábore (Štefan Bednár, Jozef Fedora). Vzhľadom na početnosť výtvarnej obce nebolo percento účastníkov Povstania a obetí vojny zanedbateľné. Štefan Bednár po skončení vojny uvádzal, že sa doň zapojila až tretina výtvarníkov (32 maliarov, sochárov a grafikov).
Veľmi významnú úlohu v spôsobe zobrazovania Povstania zohral aj film a spomínaná dokumentárna fotografia, ktoré sa stali predlohou pre mnohých z autorov, ktorí sa Povstania aktívne nezúčastnili. Tak sa postupne vyhranila špecifická ikonografia, ktorá čerpala z osobných zážitkov účastníkov (besedy, články) umocnených dokumentárnymi fotografiami. Zahŕňa takmer kodifikovanú podobu partizána ako nového hrdinu, ktorý sa spodoboval v triangulárnej kompozícii – ako postava rozkročeného muža so samopalom držaným oboma rukami, oblečená do plášťa s kapucou, pričom v tvári to bol nezlomný, ošľahaný, už nie najmladší muž. Ďalším charakteristickým námetom z Povstania je typ tzv. povstaleckej krajiny – často zasnežený výsek krajiny preťatý „malebnou krivkou husích pochodov partizánov“ (Bajcurová, Hrabušický).
Vladimír Vestenický: Partizánska krajina. 1954
Ak si predstavíme podobu partizána a samopal nahradíme valaškou, zistíme, že povstalecká ikonografia nadväzuje na inú typicky slovenskú kompozičnú schému spojenú so zbojníckou tematikou, veď životný štýl i hrdinstvo hôrnych chlapcov boli analogické životu a hrdinstvu partizánov. Podoba rozkročeného partizána má niečo spoločné s obrazom Jánošíka, takisto ako majú partizánske signálne ohne svoj predobraz v zbojníckych vatrách – ostatne symbol partizánskych ohňov (zbojníckej vatry) prešiel aj do heraldickej symboliky novodobého štátu, nahradil slovenský dvojkríž v hrudi leva v štátnom znaku Československa.