Budovanie kultu práce – mechanizmy a obrazy
Súčasťou novej socialistickej politiky boli otázky spojené s prácou, okrem prísľubu a záruky práva na prácu aj jej glorifikovanie, ktoré súviselo s budovaním nového usporiadania. Podľa vzoru Sovietskeho zväzu sa začal budovať kult práce, s ktorým úzko súvisí obraz ako vyjadrenia budovateľského entuziazmu. Nešlo iba o témy a námety, ale aj o celý prístup k zobrazovaniu a štylizácii obrazu a v neposlednom rade aj o priebeh samotného „pracovného“ umeleckého výkonu.
Anton Djuračka: Modrá úderka. 1950
Uprednostňované boli idealizované obrazy, či presnejšie „oslavné“ obrazy práce, budovania, získavania úrody – teda obrazy hospodárskych úspechov. Aj pri spodobovaní tejto témy dochádzalo k častým nedorozumeniam s mocou. Výjavom z továrne bola vyčítaná pochmúrnosť a celkové nevyrovnané zobrazenie človeka a stroja – zvyčajne (podľa kritiky) stroje robotníka utláčali, stavby ich zahlcovali. Dnes by sme to mohli vnímať ako „pravdivé“ a „realistické“, pretože ukazovali to nesmierne zaťaženie pracujúcich v počiatkoch budovania socializmu.
Vyžadoval sa však iný obraz – obraz sebavedomého robotníka (súdruha s francúzskym kľúčom), ktorý velí stroju a z práce sa, pretože ju vykonáva pre novú spoločnosť, neustále len raduje. Dobovú prax ilustruje príklad skritizovaného Jána Želibského za sériu obrazov z Handlovských baní, kde bol na „študijnom pobyte“. Tému nezobrazil rozjasane, ale podal obraz každodennej driny, jeho Nástup do práce ukazuje zástup mĺkvych chlapov fárajúcich o piatej ráno do šichty, obraz je pôsobivý, ale určite nie je agitačný, ani len v pozadí nie je zrejmé, že idú dobývať „čierne zlato“. Tiež si zrejme málokto vtedy uvedomil, že banícka tematika nemohla byť pre Želibského iná, než s tragickým ostňom, pretože jeho otec-baník zahynul pri banskom nešťastí v Chicagu.
Anton Djuračka: Postrekovanie mandelínky zemiakovej. 1954
Kritik umenia Marián Váross však korene výtvarných neúspechov v zobrazovaní pracovného prostredia videl pri inej príležitosti v „...nedostatočnej láske našich výtvarníkov k pracovným námetom [...] v tom, že nepoznajú robotníka a jeho prostredie a nenaučili sa mať k pracovnému prostrediu ten bezprostredný a estetický vzťah, ktorý má robotník k svojej továrni, dielni a pracovným nástrojom“.
To však nebol skutočný problém (práve naopak), rozpor tkvel v nedorozumení: ani tu sa nemalo zobrazovať to, čo bolo výtvarne „pravdivé“ či „realistické“, zobrazovať sa mala agitka novej, budovanej spoločnosti. Obrazy mali inštruovať pracujúcich, ako majú vidieť skutočnosť, resp. s akým obrazom svojej krajiny a seba samých sa majú stotožniť. Zároveň mali pracovné témy ukázať, ako si pracujúcich nová spoločnosť cení – sú hodní stať sa námetom pre nové, ale pritom rovnako nesmrteľné umenie, ako to, ktoré mali umelci prekonať, odvrhnúť a opustiť.