Architekti – socialistickí buditelia
Architektúra mala mať v období sorely dôležité postavenie, pretože v mene návratu ku Gesamtkunstwerku bolo jej úlohou akumulovať ostatné vizuálne umenia do pôsobivého celku a pozitívne pôsobiť na obyvateľov. Žiadala sa od nej na prvý pohľad samozrejmá vec, „aby boli stavby dostupné masám a aby padali do očí“.
Emanuel Hruška: Návrh na urbanistické riešenie mestečka „D“ (Dubnica nad Váhom). 1951
Socialistický realizmus priniesol do teórie architektúry novú požiadavku, popri funkcii a účelu nárokoval aj obsah a umeleckú formu. Od formy sa vyžadovalo, aby niesla význam – aby vyjadrovala vyššie obsahy. Socialistický realizmus si na realizáciu týchto záujmov vybral klasické formy. Táto voľba nebola náhodná, nadviazal tak na rozšírenú stratégiu využívania klasicizujúcich foriem ako inštrumentu, ktorý potvrdzuje legitimitu nového zriadenia. V tomto zmysle boli nové formy nielen propagáciou, ale aj agitáciou: mali za úlohu „rozširovať propagandu a stvoriť mýtus“ (Bakoš).
Československý socialistický realizmus sa v architektúre spočiatku predstavoval v úzkej symbióze s avantgardou, najčastejšie vo forme puristickej alebo klasicistickej moderny (Hotel Devín, Emil Belluš, 1949). Skutočný stavebný začiatok sorely však spadá až do polovice roku 1951 ako dôsledok kritiky, ktorej boli architekti podrobení na IX. zjazde KSČ, kde minister Václav Kopecký, vo svojom „plamennom prejave“ komentoval situáciu a dôrazne prikázal architektom nápravu: „... čekáme také od architektury, že nám v pětiletce stvoří umělecky nová díla“. Hlavným teoretikom socialistického realizmu sa stal Jiří Kroha, pôvodne funkcionalista, ktorý v textoch namiesto domu-stroja na bývanie ponúkol dom-kuklu, do ktorého „vchází lidský červ (živočich) a vychází lidský motýl (kulturní člověk)“, a odporúča ísť „cestou, kterou prošlapali sovětští teoretici a architekti“.
Napriek krátkosti trvania sorela zanechala v architektúre našich miest čitateľnú stopu, najviac stavebných realizácií sa uskutočnilo v občianskej a bytovej výstavbe. Najväčšej pozornosti sa tešilo projektovanie mestských štvrtí v ideálnom prípade celých nových mestečiek. Na Slovensku je najucelenejším dielom tohto typu Dubnica (Nová Dubnica) od Jiřího Krohu, Augusty Machoňovej-Müllerovej a kolektívu, ktorá je vlastne realizáciou ideálneho mesta.
Námestie vyúsťuje na hlavnú triedu, ktorú v pohľade uzatvára budova MNV. Na hlavnej triede sú umiestnené najdôležitejšie verejné budovy a v obytných štvrtiach intímne námestia určené len okolitým obyvateľom. Bytový súbor je riešený ako uzatvorený blok, ktorý má vnútri situovanú občiansku vybavenosť (sú tam jasle, škôlka, tenisové kurty, ihrisko, klzisko, všetko utopené v zeleni). Bytové súbory prechádzajú do samostatne stojacej zástavby rodinných domov. Do mestských pohľadov je okrem miestnych dominánt zakomponovaná aj okolitá krajina. Cez mesto tečie rieka, na ktorej sú plánované dva umelé rybníky.
Určitým ukazovateľom naznačujúcim podobu architektúry socialistického realizmu boli súťaže, ktorých význam presahoval hľadanie optimálneho riešenia konkrétnej stavby. Na platforme súťaží sa rozvíjala kritika, ktorá ujasňovala kritériá, čo je a čo nie je socialistický realizmus. V rámci súťaží patrilo špecifické miesto pamätníkom, jednou z prvých bola súťaž na pamätník SNP v Banskej Bystrici.
Rozpoltenosť sorely sa prejavila dvoma paralelnými nárokmi, ekonomickým a ideovým. Na strane ekonomických nárokov sa žiadala racionalita, ekonomickosť, úspornosť, zjednodušenie a vlastne pretrvávanie niektorých funkcionalistických hodnôt, na strane ideovej sa volalo po „radostnej, bojovnej, monumentálnej a plasticky bohatej architektúre“. Aj tieto súbežne protikladné požiadavky prispeli k dezorientácii výkonných architektov a ukončeniu tejto stavebnej éry. Architekti sa ocitli v situácii analogickej obdobiu historizmov v 19. storočí, pýtali sa ako stavať? Akými prostriedkami majú vyjadriť požadovaný socialistický obsah?