Nástup hrdinov na (výtvarnú) scénu
Nová minulosť, prítomnosť aj budúcnosť bola organicky spojená s „novým človekom“, preto sa jednou z prioritných „úloh“ súdobého umenia stala potreba vytvoriť nových hrdinov – nové vzory hodné nasledovania. Paralelne vznikali portréty existujúcich straníckych a štátnych vodcov krajiny a Sovietskeho zväzu.
Ladislav Čemický: Robotník. 1953
Toto politicky motivované oživenie portrétu sa uberalo v zásade dvoma rovnocennými tematickými smermi: 1. portréty verejných činiteľov s oslavnou, komemoratívnou a dekoratívnou funkciou ako súčasť budovania kultu vodcovských osobností (skutočný vzor sa mal stať hrdinom umenia), 2. hľadanie a zobrazenie nového kladného a univerzálneho budovateľa-hrdinu, určeného na osobné identifikovanie sa s ním a na jeho kolektívne uctievanie (umelecký vzor sa mal stať skutočným hrdinom). Obraz nového hrdinu – predmet uctievania – mal byť personifikáciou nového vzoru a zároveň klasickým príkladom obrazu hodným nasledovania, veď „... je naprosto nesocialistické a nemožné dělat dělníka jako chudáka [...] dnešní mladý dělník to je síla, to je sebevědomí“. (Zdeněk Nejedlý) Tak sa novou ikonografickou skupinou stali obrazy vyzdvihujúce, adorujúce „hrdinov všedného dňa“ – apoteózy úderníkov, robotníkov, roľníkov a mladých budovateľov.
Súčasťou výtvarníckej práce boli preto aj „pobyty v teréne“, teda na pracoviskách, kam výtvarníci dochádzali, aby mohli konkrétnu skutočnosť čo najlepšie naštudovať a následne spodobniť, no pritom mali ostať verní obrazu nového „univerzálneho hrdinu“. Zrejme aj táto prax niektorých výtvarníkov zmiatla, pretože v „novom“ umení sorely malo podľa direktív ísť o napodobenie portrétovaného a súčasne o vytvorenie nového hrdinu, a teda aj o vytvorenie nového typu jeho umeleckého zobrazenia . Takéto „portréty“ mali dokumentovať premenu robotníkov na nových hrdinov, teda už nie sociálne utláčaných, poľutovaniahodných chudákov stojacich mimo spoločnosti i umenia, ale sebavedomých budovateľov „nového rána“ umenia i spoločnosti. Portrétom bola venovaná aj zvýšená politická pozornosť, pretože boli vnímané ako predstupeň vrcholných diel sorely – monumentálnych tematických kompozícií, ktoré mali budovať na idealizácii, typizácii a štylizácii nových postáv a javov.
Samostatnou kapitolou bola obľuba oficiálnych portrétov najvýznamnejších ideových vodcov, k čomu prispela doslova záplava už známych reprodukcií podobizní Lenina a Stalina zo sovietskej produkcie, ku ktorým bolo treba pridať domácich vodcov. Väčšinu portrétov štátnikov, osobností kultúry, partizánov a iných dejateľov spájala priam jednotná strnulosť a neživotnosť ako dôsledok využívania fotografických predlôh (niekedy aj iných obrazov) a pokusy kodifikovať typ zobrazenia, prípadne podobu a mieru jeho štylizovanosti, či pokusy o vytvorenie dobového „štýlu“. V mnohých prípadoch ani iný prístup nebol možný, pretože partizánski velitelia už nežili a vysokí predstavitelia boli zrejme príliš zaneprázdnení, aby stáli výtvarníkom modelom, nehovoriac o tom, že o skutočnú podobu nešlo. Výsledkom boli neživotné portréty, ktoré si nakoniec vyslúžili priamu kritiku, o to viac, že portréty sovietskych štátnikov sa priamo porovnávali s ruskými príkladmi, napríklad Millyho portrét Jozefa Visarionoviča Stalina, ktorý v takomto porovnaní neobstál – jeho „podoba bola pravdivá, ale v postoji a psychologickom umocnení zaostával“.
Július Flache: Kovotokár Slabej. 1955
Oficiálnym portrétom sa najviac venovali Maximilián Schurmann a Július Bukovinský. Séria portrétov Klementa Gottwalda od Maximiliána Schurmanna bola dôsledkom jeho sústredenej práce na tejto téme v súvislosti s tzv. úlohovou akciou. Všetky jeho portréty Gottwalda sú rovnako reprezentatívne a priemerné, ale nie vyslovene zlé, lebo vznikali aj výtvarne bezradnejšie a politicky horlivejšie. Neživotnosť Gottwaldových portrétov mohla byť okrem pokusov o kodifikovanie monumentalizovaného a štylizovaného typu spôsobená aj modelom, prvý robotnícky prezident nebol fyziognomicky ani ľudsky výrazným zjavom a sám Schurmann, keď predkladal svoje dielo porote úlohových prác, vysvetlil, „že v snahe pojať do obrazu viac monumentality a suverenity štátnika prehodil kabát cez jeho dosť malú postavu“.