Nedorozumenia so sorelou
Napriek rozvinutej rétorike, kontrolám, objednávkam a neustálemu schôdzovaniu existuje mnoho umeleckých diel, ktoré môžeme klasifikovať ako pokusy o „vlastnú cestu“ umenia socialistického realizmu na Slovensku a ich forma je iná než prosovietsko-realistická. Tieto obrazy nenadväzovali na sovietske vzory, ale vychádzali z domácej kultúrnej alebo individuálnej umeleckej tradície. Boli odrazom úsilia a viery vo vlastnú cestu umenia socialistického realizmu, ktorá bola aj po roku 1948 stále aktuálna. Väčšinou šlo o osobnosti, ktorých vlastná predstava umenia a výtvarné sebavedomie boli silnejšie než vnucovaný sovietsky vzor.
Imro Weiner-Kráľ: Padlým partizánom (Žena sklonená nad mŕtvym). 1953 – 1956
Po formálnej stránke tieto diela zväčša pokračovali v modernej tradícii, alebo siahli po iných či starších umeleckých vzoroch (impresionizmus, raná renesancia), ktoré spojili s novým obsahom, resp. témou. A práve tomuto novému obsahu, ktorý bol v skutočnosti témou, vďačia za to, že neboli „vyradené“, ale iba kritizované. Napríklad Ladislav Guderna nevztiahol odporúčanie učiť sa od starých majstrov na 19. storočie ani na klasicizujúcu tradíciu, ale na ranú renesanciu, napríklad v portréte Klementa Gottwalda (1950), ktorý poukazuje na podobu urbinského vojvodu, alebo v prípade obrazu Sestričky (1954), kde sa autor zrejme inšpiroval Giottovým Judášovým bozkom z Capella degli Scrovegni v Padove, prípadne aj vo viacerých variantoch Lúčenia (1954), ktoré tiež odkazujú na Giottove kompozície. Kritika pristupovala k jeho dielu opatrne, obvykle ocenila dekoratívny aspekt a takmer vždy odporučila finalizáciu alebo prenos obrazu do monumentálnej formy (vitráž, dekoračná stena). V konečnom dôsledku bolo dielo tohto autora skôr nie úspechom než neúspechom, pretože nevyvrcholilo odsúdením ani zákazom a Guderna mohol byť naďalej taký, aký bol.
Július Nemčík: Mliekarka. 1949
Okrem Ladislava Gudernu a Štefana Bednára – ktorých väčšina tvorby z obdobia päťdesiatych rokov mala svojský prístup –, vzniklo aj viacero jednotlivých diel od rôznych autorov, ktoré boli takto odlišné či autonómne. Pre väčšinu takýchto diel bola charakteristická inšpirácia starším umením (napr. v prípade Nemčíka Vermeerova Mliekarka). Snaha o zrozumiteľnosť „obsahu“ (tu rozumej témy) sa v maľbe uberala ilustratívne grafickou a kresliarskou cestou. Tento postup pripomínal niekedy formu názorných školských pomôcok, včítane ilustrácií v šlabikári. Podobný posun k edukačnej a propagačnej funkcii „voľného“ umenia volili aj niektorí klasici moderny, keď sa pokúšali o socialistický realizmus, napríklad Bazovský alebo Fulla. Títo výtvarníci sa snažili skôr navrhnúť plagát, než napodobniť realizmus 19. storočia, a práve tu sa prejavilo ich poučenie modernou. Ako zruční výtvarníci si cenili vlastný úsudok aj sociálnu a komunikačnú úlohu umenia. Takto ilustratívna forma diela sa im mohla zdať komunikatívnejšia, prístupnejšia. Požiadavkám socialistického realizmu ale nevyhovovalo, že rezignovali na emotívne pôsobenie diel, že nevychádzali z klasicizujúcej „veľkej“ tradície a neboli verní ani čisto realistickým odkazom na skutočnosť.
Vlastné cesty umelcov k socialistickému realizmu boli rôzne – možno tu hovoriť o akomsi „ranorenesančnom socialistickom realizme“ (Guderna), „abstrahujúcom či redukovanom socialistickom realizme“ (Bednár, Šimerová) či „rudimentárnom socialistickom realizme“ (Klimo). Žiadna z týchto ciest nebola myslená ako vedomý rozchod či kontrapozícia voči panujúcemu prosovietskemu modelu, boli odrazom umeleckého sebauvedomenia modernistov a autonómneho postoja k tradícii i k súdobým preferenciám zásad socialisticko-realistického umenia. V skutočnosti ich hlavným „nedostatkom“ v očiach straníckeho a štátneho aparátu bolo, že sa nepodobali ruským vzorom.