Formulovanie novej minulosti
Koniec druhej svetovej vojny bol psychologicky, ekonomicky aj kultúrne veľkým prelomom v myslení ľudí a pri periodizácii dejín. Vojna popretŕhala staré štruktúry a nastolila mnohé nové väzby. Vo vzniknutej situácii sa minulosť javila ako neobnoviteľná, raz a navždy skúsenosťou vojny uzatvorená. Napriek tomu slovenské obyvateľstvo vstupovalo do nového života so zmiešanými pocitmi: Slovenský štát niesol pečať fašizmu, ale bol naplnením túžby po samostatnosti.
Zolo Palugyay: Jesenná práca. 1934
Do takýchto pomerov vstúpila politická alternatíva sovietskeho systému, vďaka vojnovému víťazstvu s morálnou prevahou a so silným sociálnym a národnostným programom. Okrem toho komunistická strana vyšla z vojny u nás organizačne aj morálne posilnená, na čom začala ihneď budovať prokomunistická
povojnová propaganda. Tá paralelne s programom obnovy budovala pozitívny obraz strany. Postupne sa ku komunistickej strane priklonila väčšia časť kultúrnej obce, ktorú komunisti ďalej využívali pri budovaní svojho nového obrazu v spoločnosti. V rámci kultúrnej politiky sa komunisti prezentovali ako pokračovatelia humanistickej tradície, ako tí, ktorí sa v uplynulej vojne neskompromitovali a neskorumpovali. Do prehistórie svojho hnutia začleňovali veľké historické postavy a dejinné udalosti, budovali na osvedčených hodnotách (napr. slovanstvo, v Čechách aj husitstvo, národné obrodenie, český a slovenský nacionalizmus). Komunistický program obnovy sa predstavil nielen pod zástavou modernizácie krajiny, ale sľuboval aj modernizáciu slovenskej spoločnosti a jej života. Práve vízie kultivácie zapadali do predstáv ľudí naprieč sociálnymi skupinami včítane slovenských intelektuálov, pre ktorých bolo buditeľstvo podstatnou črtou už od čias štúrovcov. Boj o budúcu orientáciu kultúry tak prebiehal už od skončenia vojny. Spočiatku sa výber kádrov do verejných funkcií opieral o ich odborné zázemie, preto sa do riadenia kultúry v dobrej viere zapojili aj mnohí aktívni avantgardní umelci zhodnocujúci svoju ľavicovú orientáciu. Scéna sa však pomaly polarizovala na tých, ktorí chceli udržať modernistické východiská, prípadne ich adaptovať a reformovať na ešte nejasný obraz socialistického realizmu, a na tých, ktorí už sledovali protiavantgardný smer či program. Smerovanie kultúry, otázky moderného umenia a ideály komunizmu boli napokon po vojne celoeurópskou témou a hoci u nás väčšina intelektuálov inklinovala k ľavicovej politike, kultúru videli skôr prozápadne. Azda aj preto, že z hľadiska dejín umenia na Slovensku po peripetiách konečne existovalo pomerne široko akceptované moderné umenie. V súvislosti s krátkym povojnovým obdobím hovorí Ján Abelovský o dobehnutí a zavŕšení slovenskej výtvarnej moderny – paralelne na slovenskej scéne tvorilo niekoľko rozličných výtvarných skupín a koexistovalo tu viacero prúdov. Na jednej strane boli už „klasici“– priekopníci výtvarnej moderny, ktorí pokračovali vo svojich vycibrených programoch, na druhej strane „mladá“, ale po vojne rýchlo vyzretá generácia výtvarníkov ako boli Vincent Hložník, Orest Dubay, Ladislav Guderna, Viliam Chmel, Ernest Zmeták a Ervín Semian, ktorí pracovali s výdobytkami moderny a modifikovali svoj moderný výraz. Okrem nich bola činná silná skupina, ktorá skončila štúdium na bratislavskej Slovenskej vysokej škole technickej (teda nie v zahraničí ako zmienení „modernisti“), napríklad Mária Medvecká, Jozef Fabíni, Ctibor Belan, Vladimír Vestenický, Martin Tvrdoň a Jozef Majkut, ktorých dielo sa rozvíjalo smerom k realizmu. Výtvarníci sa vyrovnávali s vojnovou skúsenosťou (tematicky), modernou (formálne) i s novými podmienkami (sociálne). No všetkých čakala fatálna zmena – Víťazný február 1948.
Martin Benka: Cez bôle a žiale k slobode. 1946