Veľké úlohy „nášho výtvarníctva“
Jedným z programov umenia socialistického realizmu alebo presnejšie jeho „výtvarným ideálom“ mal byť Gesamtkunstwerk v podobe monumentálnej výtvarnej realizácie v architektúre. Táto požiadavka sa týkala rovnako maliarstva, ako aj sochárstva. Výsledná prevaha maliarskych príkladov je odrazom stavu na výtvarnej scéne, maliarstvo bolo najfrekventovanejším, a teda najrýchlejšie sa rozvíjajúcim výtvarným „odborom“. Monumentálne diela v architektúre ako naplnenie programu strely však na Slovensku v prvej polovici päťdesiatych rokov takmer nevznikali, tie ktoré predsa len vznikli, sa väčšinou nezachovali a podstatnejšie nezasiahli do vývoja umenia.
Martin Benka: Ľud umeniu – umenie ľudu (Návrh opony pre SND v Bratislave). 1951 – 1952
Ambíciu vytvárať takéto diela prezrádza aj prvé oslavované dielo slovenskej sorely (rozumej s pozitívnou kritikou), dnes nezvestná Oravská priehrada od Márie Medveckej (1950, triptych dlhý takmer štyri metre), ktorý bol koncipovaný na spôsob krídlového oltára. Vznikol však iba obraz bez spojitosti s konkrétnym priestorom, čo bolo veľmi časté a napriek stanoveným ideálom smerovali mnohé z výhrad pri posudzovaní a hodnotení výsledkov úlohových akcií k tomu, že sa nedarí synchronizovať vytvorenie diela s jeho konečným umiestnením v konkrétnej architektúre, čo bolo potom na škodu veci. Aj keď samotné diela nevznikali ako Gesamtkunstwerk, táto ambícia sa prejavila v ich konečnom uplatnení vo verejnom priestore. Podstatná časť obrazov z prvej polovice päťdesiatych rokov, ktoré sú dnes súčasťou galerijných zbierok, sa tam dostali ako prevody zo štátnych majetkov, najmä z úradov a iných verejných inštitúcií v šesťdesiatych rokoch. Inštitúcie diela kupovali od družstva Tvar a nebolo výnimkou, že katalóg celoštátnej alebo zväzovej prehliadky výtvarného umenia priamo uvádzal predajné ceny. Výber autorov veľkých štátnych objednávok pre konkrétne priestory sa realizoval prostredníctvom zväzových (neskôr aj iných) súťaží.
Jednými z mála dochovaných návrhov a realizácií z tohto obdobia sú od Martina Benku, aj keď jeho pozícia bola od skončenia vojny značne otrasená až do roku 1953, keď prišlo čiastočné uvoľnenie a Benka bol rehabilitovaný. Už v roku 1951 sa zúčastnil súťaže na návrhy pre budovu SND v Bratislave. Keďže vtedy nebol na tom politicky práve najlepšie, súvisela jeho účasť s prácami, ktoré robil pre divadlá v minulosti, vytváral kulisy pre ochotníkov i pre kamenné divadelné scény. Najvýraznejšou realizáciou bola divadelná scéna, ktorú v spolupráci s Ladislavom Vychodilom vytvoril pre dva obrazy z Krútňavy – na počesť autora bola opera reprízovaná pri príležitosti jeho opätovného etablovania a udelenia titulu národného umelca (1953). Zo súťaže pre SND v roku 1951 sa dochoval návrh na oponu (Ľud umeniu – umenie ľudu, návrh na oponu pre SND. 1951), ktorý je mostom medzi moderným Benkom a jeho ponímaním sorely.