Výtvarná úroda – výstavná politika obdobia sorely
Ladislav Čemický: Nastali nové časy. 1951
Asi najväčšou zmenou v spôsobe organizácie kultúrneho života bolo ukončenie individuálnych prezentácií – prestali sa organizovať monografické výstavy a v rozmedzí rokov 1949 – 1952 boli usporadúvané iba veľké kolektívne prehliadky výtvarného umenia. Výtvarný život a vystavovanie, tak ako ich poznáme, na pár rokov ustali. Táto stratégia vyplývala na jednej strane z „nedostatku“ nových diel a na strane druhej nahrávala dobovým preferenciám uprednostňovania kolektívu pred individualitou. Kolektívne výstavy demonštrovali jednotné prihlásenie sa a postup umelcov k umeniu sorely. Prax veľkých výstav bola prevzatá zo Sovietskeho zväzu, každoročné prehliadky prác krajských stredísk Zväzu výtvarných umení boli analogické Všezväzovým výročným výstavám v Sovietskom zväze, ktorých katalógy boli vydávané aj u nás.
Mária Medvecká: Odovzdávanie kontingentu na Dolnej Orave. 1951
Veľkolepé prehliadky ovládli prezentačnú prax a vystavované boli diela, ktoré práve vznikali, rýchlo, pod drobnohľadom a za podpory – až osláv – celej spoločnosti. Preto sa doktrína socialistického realizmu zviditeľňovala najskôr práve prostredníctvom výstav, vlastne efemérnych akcií, ku ktorým sa publikovali katalógy, kritiky a komentáre, takže je aj dnes možné ich stratégie a napĺňanie politických zámerov pomerne presne sledovať. Preto boli kritiky výstav jedinými konkrétnymi reakciami na stav výtvarného umenia a často boli vnímané ako akési návody na tvorbu zásad (štýlu) socialistického realizmu. Keďže zodpovednosť za uskutočnenie hmlisto formulovaných téz umenia socialistického realizmu ležala na tvorcoch, úlohou výtvarných umelcov (a architektov) bolo doslova uhádnuť predstavy vedenia (Bakoš). Sorela sa preto formovala metódou pokusu a omylu. Kritiky vystavených diel na štátnych prehliadkach sa stali akousi pomôckou a korektívom pre prácu výtvarnej obce – výsledky a hodnotenia boli sformulované do podoby kritérií, ktoré konkretizovali podoby socialistického realizmu. Až na výstavách sa výtvarníci dozvedeli, čo je a čo nie je socialistický realizmus a nakoľko sa k nemu priblížili. Mnohí výtvarníci svoje diela po odznení kritiky – často na jej odporúčanie – premaľovávali, alebo vytvárali ďalšie varianty.
Okrem samotných diel bol dôležitý aj kolektívny, masový charakter prehliadok, táto manifestácia kolektívneho postupu vlastne a priori vylučovala pochybnosť jednotlivcov o stávajúcom stave a správnosti nastúpenej cesty. Najobľúbenejším výstavným modelom boli veľkolepé celoštátne prehliadky umenia – tzv. jazdiarenské prehliadky (prehliadky umenia v Jazdiarni Pražského hradu), kde ako iniciátor ich programu vystupoval sám prezident republiky. Obsadenie veľkolepých prehliadok vypovedá aj o výchovnej snahe štátu, vládnuca moc dbala na to, aby sa do budovania nového obrazu života v tejto krajine zapojili svorne všetci výtvarníci. Preto sa prehliadok zúčastňovali aj tí výtvarníci, u ktorých nebolo pochýb o modernistických základoch.
Rozdiely nastali až v ďalšej fáze, pri prerozdeľovaní výtvarných a architektonických zákaziek – tu sa vyberalo na základe „poslušnosti“. Mnohé z verejných zadaní tak robili vlastne menej známi autori. K najvýznamnejším výstavám patrili okrem jazdiarenských prehliadok i série Výtvarnej úrody, tematické výstavy a na Slovensku tiež série Celoslovenských výstav umenia.
Séria výstav Výtvarná úroda (1950, 1951) síce nepatrila medzi jazdiarenské prehliadky, ale bola koncipovaná celoštátne ako prvá výstava, ktorú organizoval Zväz československých výtvarníkov. Už jej názov Výtvarná úroda naznačil nové priority kultúrnej politiky. Duševná práca, teda tvorba sa pripodobňovala k práci roľníka a k poľnohospodárskej výrobe – prezentovala sa ako „úroda“. Názov vznikol aj pod dojmom novej módy, ktorá sa rozmohla po Februári, keď si popularitu získala akási pracovná a budovateľská „hej rup“ štylizácia všedného života – aj keď u nás nenastali také extrémy, ako dávať deťom „budovateľské mená“ (Traktor, Elektrifikácia) ako po revolúcii v Rusku.
Koncepcia prvej Výtvarnej úrody sa niesla v „znamení snahy vytvoriť čo najpravdivejšie realistické výtvarné diela“. Aj zvyšok textu bol voči výtvarníkom vopred „alibistický“, pretože „na celej výstave ide zväčša o pokusy“.