Paradoxy žánrového maliarstva sorely
Definície socialistického realizmu charakterizovali v päťdesiatych rokoch požadovanú podobu umenia ako umenie národné (neskôr realistické) formou a socialistické obsahom. Prirodzene niektoré témy, respektíve žánre umenia sa cenili viac než iné – portrét a predovšetkým tematická maľba v zmysle historickej kompozície sa uprednostňovali pred krajinomaľbou a zátiším.
Štefan Bednár: Vodáci pri Váhu. 1951
Ďalšou z príčin, ktorá podmienila výtvarníkov, aby sa upli na tému, bola jediná jasne formulovaná požiadavka – spodobovať skutočnosť, mať k nej kladný vzťah. Okrem toho, mnohí výtvarníci pociťovali novú situáciu pozitívne, novú skutočnosť si predsa priali, bola im výzvou i inšpiráciou – prijatie novej tematiky sa preto uskutočnilo v mnohých prípadoch dobrovoľne a k obojstrannej spokojnosti. Výklad témy sa onedlho vzpriečil takémuto priamočiaremu chápaniu, pretože sa vyžadovala typizácia a tzv. budúcnostný aspekt, teda také spracovanie témy a skutočnosti, ktoré nezobrazuje prítomnosť, ale ukazuje „žiarivú budúcnosť“, ku ktorej má byť mostom. Žiadané boli obrazy utópie, aké produkovalo sovietske umenie. Podsúvanú spojitosť s ruským umením niektorí výtvarníci pochopili až príliš doslova a vzniklo zopár diel, ktoré sú priamo citátmi alebo odkazmi na konkrétne ruské obrazy.
Revíziou prešli aj klasické žánre, napríklad krajinomaľba sa v istom období prezentovala ako „budovateľská alebo socialistická“ krajina. Krajinomaľba a žánrové maliarstvo bolo veľmi rozšírené a možno ho vnímať aj ako únikovú tému. V zásade umelci spodobovali každodenný život bez ambície na budúcnostný efekt alebo propagandu. Tak vzniklo veľké množstvo obrazov so smutnou atmosférou vecne zobrazujúcich krajinu a mestské scenérie. Napriek tomu sa aj tu stali výtvarníci obeťami nepochopenia, pretože ich prístup bol vo výsledkoch v mnohom odlišný od proklamovaného, keď zásady socialistického realizmu stanovili program dobrej krajinomaľby nasledovne: „... kladie si za cieľ vyjadriť v krásnych obrazoch to, čo je pre našu vlasť typické. Úsilie o soc. realizmus sa teda v krajinárstve prejavuje tým, že maliar, ktorému sa stalo budovanie socializmu v celej šírke vecou srdca, hľadá majstrovsky umocnený výtvarný výraz toho, na čom sa budovanie socializmu zrkadlí najjasnejšie a čo môže o veľkosti a kráse budovateľskej myšlienky najplnšie presvedčovať nášho človeka.“ (Váross)
Peter Matejka: Kytica na slávnosť. 1951
Z týchto dôvodov sa mnohokrát krajiny, ale aj zátišia „tematicky“ dotvárali, aby pôsobili ako umenie socialistického realizmu. Autor zvyčajne na obraz domaľoval nejaký odkaz na typickú súčasť novej spoločnosti: noviny, obraz nad stolom, továreň, JRD, alebo upravil názov diela na „mierové ráno“, „deti mieru“ atď. Jedna z najznámejších takýchto „úprav“ je na obraze od Petra Matejku Kytica na slávnosť (1951). Autor namaľoval kyticu ruží pred oknom, v rohu okna ale vidno vrchnú časť stavby, zrejme továrne, na ktorej je vztýčená zástava. Takto komponovaný obraz je kompromisom požiadavky tematického zátišia – motivický doplnok „zachránil“ obraz pre sorelu.
Z dnešného pohľadu sú zátišia, krajiny a ostatné žánrové výjavy obdobia sorely príznačné istou ponurosťou a vecnosťou. Mnohé pôsobia ako nedeľné nekonfliktné maľovanie (Schurmann, Hložník, Fulla), ktoré mohlo vzniknúť vlastne hocikedy v 20. storočí.